Ahoj Kubo, tak ideme na to? Už sa nebudem vracať k napísanému - tebou a odpísanému - Ivankou. Budem veľmi stručná. V prvom rade ti chcem povedať, že si VYSTRAŠENÝ zo situácie, ktorá sa ti, ako hovoríš, stala po prvý krát - zlyhanie v posteli. No, toto nepovažujem za tragédiu, ak to nebolo už predtým. Ale, prečo sa pre boha začínaš zamýšľať nad svojou sexuálnou orientáciou? Alebo, takto: Myslýš si, že predpoklad že si gay, bol spúšťačom tvojich dnešných stavov? To ťa doviedlo k lekárovi, ktorý ti naordinoval antidepresíva? Úzkosť, strach, neistota... to ešte nemusí znamenať, že trpíš depresiou, alebo inou, závažnejšou psychickou chorobou.
Zˇľakol si sa a hľadáš sa. Kto by to na tvojom mieste neurobil? Každý človek je jediný a jedinečný - teda, vo všeobecnosti sa nedá nič naordinovať (lekárom psychiatrom). Vieš, že prevažná väčšina ľudstva sa ocitla aspoň raz v živote v situácii, kedy si nebola istá svojou sexuálnou orientáciou?! Stáva sa to v detstve - vtedy experimentijeme, v mladosti - kedy sa zamýšľame a pochybujeme, v zrelom veku - kedy by sme mali mať vo veci jasno a zvoliť si cestu a cieľ vlastného života.
Prepáč, ale BRZDI CHLAPČE - 30. 5. ideš k lekárovi a očakávaš VERDIKT. Som, alebo nie som gay, mám, alebo nemám depresiu... ZABUDNI, že sa to v ten deň dozvieš, nechcem ťa strašiť, no lekár, ktorý byť ťa po prvom či druhom sedení dokázal zdiagnostikovať, by bol génius! A, v oblasti psychiatrie a psychológie (ktoré sú ešte i v dnešnej dobe tabuizované - na škodu veci), by to bol zázrak.
Vieš, že len depresívnych epizód existuje vyše 400?! Zámerne hovorím LEN O DEPRESIÁCH. Ako chceš, aby ti okamžite našli správnu chémiu, ktorou sa budeš, v nádeji že sa vyliečiš, napchávať celé mesiace a potom ju zmeníš, a zase zmeníš... a tak to bude pokračovať... Netvrdím, že lekár po čase nenájde ten správny liek na tvoju, ako hovoríš, resp. prepokladáš, depku. Lieky zpočiatku budeš musieť užívať, no bacha brácho, po nich nasleduje psychoterapia, a tá je oveľa dôležitejšia. Je to ako keď si zlomíš nohu. Najprv ti ju dajú do sádry - to je medikamentózna liečba, potom bude nasledovať rehabilitácia - aby bola noha opäť funkčná, treba ju správne rozcvičiť. A, takto je to aj s telom a dušou. Ak natrafíš na dobrého psychológa a dokážeš mu bez zatajenia povedať všetko - máš "vystaráno"!
Spomínaš, že čítaš knihu Sebekázeň cesta k úspěchu. V poriadku, čítaj. Aj ja som prečítala milión kníh, ktoré ma "navigovali" ako a čo mám robiť aby... No, prepáč, dnes je moja mienka o tejto literatúre trochu iná. Nie, nezatracujem ju, ale... Život sa nežije podla poučiek a vzorcov. To funguje len v matematike fyzike a chémii. Človek môže byť sýty z týchto múdrych kníh, no VŽDY SA ROZHODNE SÁM. Prečo? Vyskytnú sa situácie, z ktorých sme "vyklepaní" ako zaprášený koberec. Zrazu ani netušíme aká bude naša reakcia. Agresivita, útek, strach, alebo cielený boj. My sa vlastne spoznávame celý život. Ako môžem dopredu vedieť svoju reakciu na záťažovú sitáciu?! Stane sa, že urobím presný opak toho, čo mi prikazuje poučka či vzorec. A, to je náš život. Nik ho nežije za nás, sami si ho žijeme. Bobre i zle. V tom je jeho čaro - čaro neprebádanosti, ktoré nám robí našu existenciu zaujímavú a núti nás ísť dopredu. Kubo, ver, že keď ťa niekto dobre kopne do riti, poletíš dopredu!
Spomínal si, že píšeš poviedky. Fajn. Nepovažuj to odo mňa za opovážlivosť, no rada by som si od teba niečo prečítala - to, čo si napísal pred 5 rokmi, 3 rokmi a pred rokom. Prosto, tri veci. Výber je na tebe. Ak mi dovolíš nazrieť do tvojho vnútra prostredníctvom tak intímnej sféry akou je literárna tvorba, môžem ťa pomerne ľahko "prečítať". Možno ti dokážem aj pomôcť. Je to len a len na tebe, moju adresu máš. Pouvažuj Kubo.
A, ešte jedna dôležitá vec: máš len 21 rokov, je reálna šanca, že sa zo všetkého dostaneš a nebudeš zvyšok života finančne podporovať farmaceutické giganty celého sveta, lebo im ide predovšetkým o zisk, nie o pacienta. Viem, som tvrdá. Ale, žiaľ, je to pravda. Ja som 20 rokov hltala antidepresíva - už ani neviem aké, a minula som na to tisíce, až som dospela k záveru, že moja cesta tadiaľto nevedie. Musím zdvihnúť riť a rezkejšie kráčať. Ešte o tzv. pozitívnom myslení - no, ten, kto to chorému vtľka do hlavy je magor a nikdy depresiu, ak je nemal, nevylieči týmto smerom. Je mi na grc zo všetkých tých erudovaných autorov, ktorí si myslia, že pozitívne myslenie sa dá v človeku, ktorý je momentálne na dne, nalinajkovať. Jasné, že nikomu kto o tom píše, neprajem aby schytal hlbokú depku - no len ten kto ju prežije, má právo o tom písať. A, v tomto momete je mi jedno, či sa celebrity z oblasti tejto "literatúry" naserú, alebo nie.
Tak sa maj, Kubko! Pozdravuje Katka.
Přidat nový komentář